Ako inak, rozhodnutie súdu vyvolalo v USA veľké kontroverzie. Niektorí v ňom vidia návrat k dôslednejšiemu uplatňovaniu prvého dodatku ústavy, ktorý zaručuje slobodu prejavu. Kritici z tábora "korporácie vládnu svetu" varujú, že uvoľnené firemné peniaze ešte viac skorumpujú politický trh. Sám prezident Barack Obama označil verdikt za víťazstvo "ropných magnátov, bankárov z Wall Streetu, zdravotných poisťovní a iných silných záujmov, ktoré vo Washingtone používajú svoju moc na potopenie hlasov bežných Američanov".
Patetizmus bokom, rozhodnutie je to zásadné. Ale triezvejší komentátori hovoria, že až taká veľká revolúcia v politických kampaniach sa nekoná. Z právneho hľadiska Najvyšší súd potvrdil predchádzajúce precedensy, ktoré dávali znamienko rovná sa medzi financovanie politických kampaní a slobodu prejavu. A zároveň potvrdil precedensy a zákony, ktoré o firmách hovoria ako o "osobách" (napokon aj v slovenskej právnej reči sú firmy právnické osoby). No zrušil vládne reštrikcie obmedzujúce priamy politický marketing v réžii korporácií, odborových zväzov a podobne.
Expert na výklad americkej ústavy a jej dodatkov nie som, o to viac ma zaujímajú praktické dôsledky. A tu sa zdá, že v korporátnej paranoji je viac emócií ako rozumu. Tyler Cowen napríklad upozornil na slávnu štúdiu, ktorá sa snaží odpovedať na slávnu otázku ekonóma Gordona Tullocka. A síce, prečo je v americkej politike tak prekvapujúco málo peňazí, keď sa zoberie do úvahy, koľko veľa je z hľadiska korporácií v stávke. Stručná odpoveď: oficiálny sponzoring je skôr prejav politickej participácie, než snahy zabezpečiť si výhody. V ekonomickej reči – financovanie politických kampaní je skôr "spotreba" ako "investícia".
Logiku to dáva. Keby som si chcel kúpiť priame výhody, posledné, čo by som urobil, je, že by som príliš okato podporoval konkrétneho kandidáta. Ani obava, že firemné peniaze zaplavia politický trh a umlčia v kampani "bežných Američanov" nie je presvedčivá. Steven Levitt (spoluautor Freakonomics a SuperFreakonomics) napríklad zistil, že dodatočné výdavky na kampane majú mizivý vplyv na výsledok volieb. Platiť politickú reklamu nie je z firemného pohľadu bohvieako efektívna investícia. Nehovoriac o imidžových nákladoch.
V ideálnom svete sú firemné peniaze a politické rozhodnutia oddelené. V skutočnom svete hrozí riziko, že veľkorysá "sloboda prejavu" korporácií vyústi do otvoreného kupovania hlasov. Prílišná reštrikcia zasa vytlačí kupcov aj tovar na čierny trh. Predstavme si rozhodnutie Najvyššieho súdu USA v slovenskej realite. Tu je sponzoring synonymom prania peňazí a pochybných firiem z daňových rajov zaklincovaný každoročnou fraškou, ktorá sa nazýva výročné správy politických strán. Oficiálne darcovstvo zabezpečujú dôchodcovia s igelitkami.
Čiastočne je to dôsledok toho, že dominujú investície nad spotrebou. Ale je to i dôsledok motivácií, aké dáva politické prostredie. Len naivný podnikateľ môže urobiť takú chybu, aby sa prihlásil k financovaniu politickej strany. Na desať rokov získa imidž grázla, ktorému ide o štátne zákazky.
Smutná pravda je i to, že politikom sa záväzky k "utajeným" donorom splácajú jednoduchšie. Ak vyhrá tender oficiálny sponzor, politické náklady môžu byť vysoké. Ak neoficiálny, stačí nekomentovať, tváriť sa, že neexistuje, prípadne obetovať pešiaka. Z pohľadu politikov a podnikateľov má na Slovensku korupcia priaznivejší pomer nákladov a výnosov než explicitné politické sponzorstvo.
Nie je potom prekvapenie, že Oszkárovia a Jurajovia vytrvalo popierajú politické konexie (a politici konexie s nimi) a aj tí slušnejší podnikatelia dávajú peniaze potichu, alebo nedávajú vôbec. Ak by niekto umožnil firmám na Slovensku priamo zadávať a platiť reklamu v prospech konkrétnych politikov, mrhal by energiou. Nikto by nemal záujem. Preto cítim medzi mnou a kritikmi rozhodnutia amerického najvyššieho súdu civilizačné rozdiely. Bodaj by korporácie podporovali politikov verejne. Svet, v ktorom by J&T spustila televíznu kampaň "Čo je zlé na tom voliť Roberta Fica" by som považoval za civilizačný krok vpred.
