Landsburg je zanietený "odstolový" šíriteľ ekonomického myslenia a príjemný provokatér. V predchádzajúcej knihe napríklad popularizoval výskum ekonóma Michaela Kremera, podľa ktorého by sa šírenie vírusu HIV spomalilo, ak by bolo viac ľudí promiskuitných. V novej sa vyzbrojený arzenálom z fyziky, matematiky a ekonómie pustil do odpovedí na veľké filozofické otázky. Medzi inými o viere a náboženstve.

Prečo si myslí, že drvivá väčšina ľudí klame, keď tvrdí, že verí v Boha? Nečakajte žiadne sofistikované tézy. Landsburgova argumentácia je primitívne priamočiara. Ľudia môžu rozprávať kadečo (reči sú lacné), no ich skutky ich môžu prezradiť. Zároveň sú schopní porovnávať náklady a výnosy svojich rozhodnutí.  Môžem byť aj notorický zlodej, ale ak verím, že riziko odhalenia a usvedčenia z krádeže je vysoké, nebudem kradnúť. Rastúca miera odhaľovania a usvedčenia zločincov má pozitívny vplyv na znižovanie miery kriminality.

A teraz zostručnená Landsburgova pointa – podľa väčšiny významných náboženstiev Boh všetko vidí, všetko vie a všetko potrestá. Z pohľadu veriaceho by miera odhalenia a miera usvedčenia mala dosahovať 100 percent. V podstate by nemal páchať takmer žiadne zločiny, lebo akýkoľvek výnos by mala vymazať istota trestu. Zároveň náboženstvá sľubujú i odmenu. Napríklad v podobe života po smrti. No ak sú veriaci úprimní, malo by sa to opäť prejaviť v ich správaní. Podľa Landsburga by mali mať napríklad nižšiu tendenciu investovať peniaze v snahe čo najdlhšie konzervovať a ochraňovať svoje pozemské telo.

Zhrnuté: veriaci by mali páchať rádovo menej kriminálnych činov ako ateisti. Zároveň by mali menej investovať napríklad do zdravotnej starostlivosti. Landsburg tvrdí, že nenašiel žiaden dôkaz, žiadnu štúdiu, ktorá by niečo také potvrdila. "Nebol som schopný nájsť ani len náznak dôkazu, že by veriaci ľudia aspoň dodržiavali pravidlá viac ako ich ateistickí susedia," hovorí Landsburg.

Filozofické, náboženské a morálne výhrady k takémuto spochybňovaniu pevnosti viery nechávam na diskusiu. Ak by som mal zostať v Landsburgovej rovine, napadol ma minimálne jeden protiargument. Ľudia napríklad "veria" tomu, že ak si nebudú odkladať na dôchodok, budú z nich chudobní penzisti. Napriek tomu mnohí riziko podceňujú a uprednostňujú okamžitú spotrebu. Znamená to, že ich viera v chudobný dôchodok je neúprimná? Nie, len sa správanú iracionálne, keď ignorujú dlhodobé náklady. Nemôže to byť tak, že človek môže úprimne veriť a zároveň sa z pohľadu vlastnej viery správať iracionálne? Prípadne si vlastnú slabosť racionalizovať cez inštitúty odpustenia hriechov, akým je v prípade katolíkov spoveď?

Landsburg spochybňuje aj zmysel takzvaného dialógu medzi náboženstvami. Katolíci a protestanti, židia a kresťania, kresťania a moslimovia sa schádzajú, aby sa dozvedeli viac o viere toho druhého v atmosfére vzájomného rešpektu. "Rešpektu k čomu konkrétne?" pýta sa Landsburg. Kresťan predsa nemôže pripustiť, že moslim "môže mať" pravdu (a naopak), pretože by tým poprel vlastnú vieru.

Lacné a urážlivé? Možno. V každom prípade si myslím, že keby Steven Landsburg čítal SME a našiel by tam rozhovor s exkomunikovanými mladými mužmi, ich výhrada k tomu, že pápež pobozkal Korán, by mu pripadala ... hm... logická.

P.S. (3. februára):  Fero Múčka reaguje.