Vo všetkých týchto prípadoch sa Európska komisia uchýlila k rôznej forme demaršov s rôznymi potenciálnymi dosahmi. V jednom prípade sú to žaloby na európskych súdoch, v inom zasa hrozba nepreplatenia eurofondov, či dokonca pozastavenia ich čerpania. A ukazuje je sa, že takáto forma komunikácie na slovenskú vládu platí. Je síce pravda, že veci naťahuje do krajnosti, no potom zrazu nie je problém narýchlo zvolať vládu a urobiť nápravu.
Nech rovno teraz všetkých euroskeptikov vykotí zo stoličky, ale Brusel je v súčasnosti prakticky jediná funkčná "opozícia", ktorá dokáže účinne zabrzdiť aspoň niektoré vládne excesy. Domáce formálne inštitúcie sú slabé, skorumpované, neformálna politická kultúra sa značne zvulgarizovala.
Celkom rád by som sa chcel vžiť do pocitov takých tých rýchlokvasených obhajcov suverenity z toho, že nenávidený Brusel dokáže napríklad v otázke porušovania práv pri výstavbe diaľnic chrániť slovenských občanov lepšie ako ústavný súd. Náprava síce prichádza ex post a so značným oneskorením, ale aspoň prichádza.
Je evidentné, že existujú politické náklady a riziká (v poslednej dobe moje obľúbené slová), ktoré si nemôže dovoliť ani Robert Fico. Napríklad príliš veľa európskych škandálov, či dokonca zmrazené eurofondy. Nevyzerá, že by mal nejakú veľkú chuť s Európskou komisiou otvorene bojovať (s výnimkou ... ehm... pokusov ako je tento).
Aby som náhodou nevzbudil dojem, že absolutizujem benefity a ignorujem náklady, nechcem tým povedať, že EÚ je čisté dobro. Kedysi som napísal značne kritický článok na tému eurofondového korupčného prekliatia a nezmenil by som na ňom ani čiarku. No aj v tomto prípade existuje aká-taká šanca na trest, ako ukazujú sociálne podniky.
Je dobre, že Slovensko má možnosť takpovediac prenájmu lepšie fungujúcich inštitúcií v situácii, keď tie domáce zlyhávajú. A šťastie je, že na rozdiel od krajín s rádovo väčšími problémami ako zdevastované Haiti s chronicky nefungujúcou vládou, alebo skorumpovaná Angola, si navyše túto možnosť vstupom do EÚ zautomatizovalo.