Pozitíva? Iste, môžeme tlmočiť stovky riadkov pobúrenia nad konaním diskriminovaných slovenských sudcov a ich nápadu využiť justíciu ako perpetuum mobile na generovanie vedľajších príjmov. No v skutočnosti hromadné žaloby a žiadosti o odškodné uľahčili prácu spoločenským vedcom skúmajúcim rozsah problémov v súdnictve. Naše empirické poznatky slovenskí sudcovia obohatili o nasledujúce body:
a) Poznáme odpoveď na otázku, koľko slovenských sudcov nemá čo robiť v talári. Je to zhruba 80 percent. So zvyšnou pätinou je spojená určitá neistota. Nevieme, či žalobu zabudli podať, nestihli podať, alebo je to súčasť taktiky, aby mohol o diskriminácii kolegov niekto formálne nezaujatý rozhodovať.
b) Podozrenie tu vzhľadom na stav v justícii, advokácii, či personálnom obsadení vysokých politických postov existovalo už dlho, ale akcia odškodné z neho urobila nepriestrelný empirický fakt. Otázka, aký subjekt v tejto krajine vyvoláva najväčšie negatívne externality, je zodpovedaná. Právnické fakulty.
Väčšia istota v dátach nám umožňuje priniesť efektívnejšie riešenia situácie na súdoch. Žiadne citlivé reformy, postupné zmeny, elektronizácie rozdeľovania spisov a podobné ofukovanie povrchu bez toho, aby sa porušilo prehnité jadro. Treba riešiť koreň veci. Sudcov. Tu je niekoľko návrhov.
1. Podmieniť každé udelenie diplomu absolventovi právnickej fakulty realizovaním štúdie vplyvov na životné prostredie (EIA).
2. Problematika negatívnych externalít ekonomicky mysliaceho človeka zvádza k nápadu zdaniť znečistenie, ktoré sudcovia produkujú. Nechávam to ako otvorený bod. V tomto prípade by zrejme nestačilo ani 100-percentné zdanenie (oficiálnych) príjmov. Otázku cap-and-trade, teda vytvorenia trhu, na ktorom by sudcovia mohli obchodovať kvóty na zlé rozhodnutia, som predbežne zavrhol. Aj tak by všetky skončili v Snohomishi.
3. Veľký problém je takzvaná nezávislosť sudcov, ktorú posilňuje doživotnosť ich funkcie. Riešenie je v tomto prípade jednoduché. Každý rok by museli absolvovať kvalifikačné skúšky. Test by mal dve otázky ("Má byť Štefan Harabin predseda Najvyššieho súdu SR?" a "Cítite sa diskriminovaný/-á?"). Dve odpovede "áno" znamenajú odchod z funkcie, jedna odpoveď "áno" miesto vyššieho súdneho úradníka, dve odpovede "nie" pokračovanie v kariére.
4. Negatívnym vplyvom slovenských sudcov sa dá vyhnúť skrátením času strávenom v ich prítomnosti na minimum. Jedno z technických riešení je zreformovať súdnu sústavu tak, aby bola jednostupňová. Okresné súdy by raz rozhodli a koniec. Z hľadiska kvality by sa oproti dnešnému stavu nestalo takmer nič. Ale bolo by to efektívne. Človek by nemusel tak dlho čakať na verdikt, aby by mohol žalovať Slovenskú republiku na európskych súdoch.
5. Alternatíva bodu 4 je určenie pevného termínu, dokedy musí súd rozhodnúť. Povedzme pol roka od prijatia žaloby. Nikto ma nepresvedčí, že päť rokov trvajúci spor, v ktorom si advokáti a sudcovia musia opakovane čítať spisy s tisícmi strán, prináša lepší výsledok. Limit by mal i niekoľko vedľajších pozitív. Slovenskej pošte by sa dramaticky zvýšila úspešnosť doručovania súdnych zásielok. A zlepšil by sa zdravotný stav účastníkov konania a ich advokátov, ktorých PN prikvačí akurát v deň súdneho pojednávania.
6. Nedodržanie limitu na vydanie rozhodnutia by bolo sankcionované pokutou vo výške mesačného platu za každý deň omeškania. Neplatil by ju len sám zodpovedný sudca, ale aj náhodne vyžrebovaný kolega. Riziko, že by bola takáto náhodná pokuta nezaslúžená, je tak či tak prakticky nulové. No v rámci stavovských organizácií by sa zvýšila motivácia na boj proti prieťahom v súdnom konaní.
Som otvorený akejkoľvek konštruktívnej kritike týchto návrhov.